Hercegovinou guslar blúdi,
spieva u prahov dobrých ľudí;
guslar je slepý, malý syn
vždy pri ňom, jako jeho stín.

Z úskalia Turek povyskočí,
nad hlavou ťažký handžár točí:
valí sa synka mladá krev,
lež neuhasí Turka hnev.

„Sem gusle! Gusle o skalinu
udre a hodí rozsadlinu.
Zajačali bôľne - desný spev,
lež nezhasí Turka ľúty hnev:

„Sem novce!“ Novce Turek v ruku,
k tomu ječermu, pojas, stuku
a z hlavy chomáč šediny,
tak zmizol v temné skaliny.

A čo mu nechal?
V starej hrudi pieseň.
Ach, tá sa búrno vzprúdi,
pomstou zapáli celý kraj;
Bože, tú pieseň požehnaj.