Slzy a úsmevy

Natiahli na prštek tenučkú obrúčku, 
obkrútili prštek, zaputnali rúčku; 
zaputnali rúčku, srdce zaviazali, 
moje potešenie do klietky mi dali,
moje potešenie do klietky mi dali. 

Do klietky mi dali piera trblietanie, 
očiek ligotanie, piesne štebotanie. 
Ústa sladké cudzím bozkom spečatili, 
chodník zakázali, vrátka zatvorili; 
aby sa už viacej nikdy nezviazalo, 
čo bolo zviazané, čo sa rado malo: 
aby ma už viacej nikdy neobjala 
najkrajšia obrúčka — rúčka tvoja malá,
rúčka tvoja malá.

Tak tíško dvíha mesiac biele čelo
nad vrcholami hôrnych balvanov!
Hlava mi hučí mysľou nezvanou
o zlostne, a zlostne by sa usmiať chcelo!

Ó, hlava mi hučí mysľou nezvanou
a ťažko, a ťažko vonia rezeda...
...V záhrade známej iný usedá,
a veľký mesiac svieti z balvanov.

Tak ťažko rezeda, viem, ťažko vonia
a zmysly mámi v sladkej únave...
Ó, dôjde niekto v noci po tráve,
bo zlostné mysle zvonia hlavou, zvonia.

Zaiste dôjde, avšak smutný, váhave
za noci mesačnej a rosou po tráve...

Tam niekde v diaľke
v čierňavých horách 
dedinka biela
túli sa k zemi 
pokojná, tichá. 
V nej starodávne 
vážneho vzhľadu 
si domy čušia.
Z tých v jednom iste 
ustarostená 
matička moja 
samotná sedí
pri starom stole. 
Kostnatou rukou 
podpiera čelo 
vráskami zryté 
– starostí tiene 
vždy sedia na ňom: 
tak som ho vídal
od mala svojho

Tranoscius má 
pootvorený
– mosadzné sponky, 
hladené hmatom 
pradedov ešte, 
matno sa lisnú
v prípozdnom svetle.
Posledný na list
sa díva, díva sa, díva.
Tam naznačené 
je ťažkou rukou: 
„Pán Bůh požehnal 
nám syna, kterýž...“ – 
až dobré oči
slzami skropia 
zažltlé listy... 
Však stará kniha, 
čo rozplakala, 
matičku moju 
utíši zase:
už spieva mäkkým, 
tenuškým hlasom: 
„Den nedělní se 
skonává, chválmež...“ 
A súmrak padá 
vždy väčší, hustší
a súmrak padá 
v izbietku malú.
A pokoj sadne 
pomaly, tíško
na sivú hlavu 
matičky mojej.

Letí havran, letí, radostne si kráka,
nesie krm pre deti, pre rodinku svoju,
čo tam v hniezde čaká.

Beží vlk a vyje, mäsa kus má v pysku
pre vĺčatá svoje, čo hladujú, mrznú
v dlhom zimovisku.

Lež ta v lono hory nejde nik, neletí,
čože to za tvory, v biede bez pomoci?
To slovenské deti, to slovenské deti.

Stretol som vám mladú dámu, zamyslený trošku,
oslepený krásou, stúpim na jej nežnú nôžku.
Výkrik! Pardon, moja drahá, že sa chyba stala:
nemohol som nôžku zbadať, tak je ona... malá,
nemohol som nôžku zbadať, tak je ona... malá.

Okamžite odleteli z jasných očiek hnevy,
vďačný úsmev zajasal sa v tvári mladej devy.
Vám ale však, moji milí, poviem pravdu vcelku:
mala moja vďačná dáma nôžku hodne veľkú,
nôžku hodne veľkú.

Spi, duša, spi, zavri, očičky,
anjel môj krásny spi, sladko spi.
Spi, duša, spi, zavri očičky,
ô, kvet môjho žitia spi, sladko spi.

Nech sa ti sníva o lúke zelenej,
o bielom holúbku, o ruži, červenej,
Spi, duša, spi, zavri očičky,
anjel môj krásny spi, sladko spi,
holúbok môj krásny spi, sladko spi,
spi, sladko spi, spi, sladko spi.

Keď na deň zvoniť mali, vyšli sme.
Vyšli sme za prítmia, tak za šera
čakali, že snáď na úsvite
stratí sa nedôvera
a celý deň sme sami šli
v dôvere, bez oddychu,
dúfali, že snáď unavení
skrotíme krutú pýchu...
A večerom dva spolu došli sme,
bez pýchy tak nesvojskí!
A jedno srdce skučalo, och!
Tak biedne psovsky, tak biedne psovsky.

Hercegovinou guslar blúdi,
spieva u prahov dobrých ľudí;
guslar je slepý, malý syn
vždy pri ňom, jako jeho stín.

Z úskalia Turek povyskočí,
nad hlavou ťažký handžár točí:
valí sa synka mladá krev,
lež neuhasí Turka hnev.

„Sem gusle! Gusle o skalinu
udre a hodí rozsadlinu.
Zajačali bôľne - desný spev,
lež nezhasí Turka ľúty hnev:

„Sem novce!“ Novce Turek v ruku,
k tomu ječermu, pojas, stuku
a z hlavy chomáč šediny,
tak zmizol v temné skaliny.

A čo mu nechal?
V starej hrudi pieseň.
Ach, tá sa búrno vzprúdi,
pomstou zapáli celý kraj;
Bože, tú pieseň požehnaj.

Vídaval som ju v prepych, jase,
zrak jej plál ohňom dráždených túh.
Peľ ruže v lícach, bujarosť v hlase,
v salône vonnom milencov ruch.

Teraz šat čierny, kto zná, čo smúti?
V hlbokim oku - lomený lúč,
pobledlá prelesť k sústrasti núti...
„pomiluj, Pane, odpúšťať uč!“

Pokľakla, na rtoch kajúcnosť nemá,
po líci bielom sĺz kanie prúd...

To pre náš klub je výborná téma!
Za chrbtom znie mi milenca súd.
To pre náš klub je výborná téma!
Za chrbtom znie milenca súd.