Slovenské spevy, šešit 2

Ej, topoľ, topoľ, zelený topoľ!
Kdez ma ty nesceš, dajže mi pokoj.
Kdez ma ty nesceš, budzeš banovac.
Prídu ma inší chlapci namlúvac.

Zasadil som čerešničku v zime;
dá to Pán Boh, azda sa mi príme.

Počala sa čerešnička prímať;
začal som ja dievčence objímať.

Počala mi čerešnička rásti,
začal som sa za dievčenci triasti.

Počala mi čerešnička kvitnúť;
začal so ja za dievčenci lipnúť.

Počala mi čerešnička rodiť,
začal som ja za dievčenci chodiť.

Pri Dunaju šaty perú,
kde husari mašírujú;
poznala milá milého,
smutne volala na neho.

„Milý, milý milujem ťa,
za sto zlatých vymením ťa.“
Za sto zlatých mna nedajú,
lebo husárú nemajú.

Kebych já byl sprostý voják,
to by bylo všetko inák,
ale já som velkým pánom,
u škadrony kapitánom.

Hej, ten stoličny dom pekné budovisko.
Hej, budeže ti, Janík, dobré zimovisko.

Janíček Vršovský, nejdi bez valašky!
Hej, lepší si ty jeden, ako druhých sedem.

Nebojím sa jeden, čo jich bude sedem!
Hej, keď jich bude dvatsať, budem sa obračať!

Mariška! 
Nepolievaj chodníčky!
Pride k tebe milý tvoj,
Zamaže si čižmičky.

Rozmarín! 
Ten zelený rozmarín!
Moja milá dušička,
Doňho sa ti zavalím.

Ružička! 
Tá červená ružička!
Bozkajme si, moj milý,
Naše červené líčka.

Keď som išol od ma milej, 
bol mesiačik vysoko, 
ona za mnou pozerala, 
či som ja už ďaleko.

Keď som už pol na pol cesty,
ona za mnou volala:
„Vrať sa milý, duša moja,
prenocuj tu do rána!“

Ja som sa jej vyhováral,
že mám chovať koníčky,
a ona si utierala
bielou šatkou slzičky.

Ty Krakovské čtyry zvony
šak mi pekne zvonily,
miloval som švarné deuča,
ale mi ho nedali.

Keď neldali, nech nechali,
ale budú banovat,
zoberiem si svoje šaty
a pôjdem sa zverbovať.

Tečie voda, tečie okolo majera,
žiaden človek nevie dze je moja milá.

Žiaden človek nevie, ani neuhádne,
zakal mé srdénko ve mne neuvadne.

Chodzila Mariška po hrázi,
Myslivec za ňú prochází,
Streliu na lišku, zabiu Mariška,
Mariška leží už v krvi svej.

Mariška leží už v krvi svej,
Mysliveček bježi friško k nej
Klobúčík strhá, vjetríček dzelá:
"Bože muj, so sem to udzelan".

"Zabiu sem moju najvernejší,
Byla mi v svjece nejmilejší."
Mariška leží, v krvi sa topí,
Ta její mamička nic neví.

Týnom, tánom: na kopečku stála,
Týnom, tánom: na mňa pozerala.
Týnom, tánom: nepozeraj na mňa,
Týnom, tánom: nepojdeš ty za mňa.

Týnom, tánom: prečo by ja nešla?
Týnom, tánom: šak su ja nie pyšná.
Týnom, tánom: královna je pyšná,
Týnom, tánom: predsa za muž išla.